Čo je horšie: priznať HIV alebo syfilis? Stigma a jej dopady

V dnešnej dobe, kedy medicína dosiahla obrovský pokrok v liečbe mnohých ochorení, by sa mohlo zdať, že obavy a predsudky spojené s niektorými diagnózami by mali byť minulosťou. Žiaľ, najmä v prípade sexuálne prenosných infekcií (STI) to tak nie je.

Ján Koller
19 októbra, 2025

Stigma a diskriminácia voči ľuďom s HIV a syfilisom sú stále hlboko zakorenené v spoločnosti a predstavujú jednu z najväčších prekážok v prevencii, testovaní a liečbe. Otázka, ktorá z týchto dvoch diagnóz je „horšia“ z hľadiska spoločenského odsúdenia, je tragicky relevantná a odhaľuje, že namiesto faktov často rozhoduje strach/obavy a nevedomosť.

Hoci sú HIV a syfilis medicínsky odlišné ochorenia – HIV je vírusová infekcia, ktorá ak je neliečená napáda imunitný systém (a vedie k AIDS), zatiaľ čo syfilis je bakteriálna infekcia, ktorá je pri včasnej diagnostike ľahko liečiteľná antibiotikami – obe nesú bremeno silnej spoločenskej stigmy.

HIV infekcia, obzvlášť v začiatkoch epidémie, bola spájaná s nevyliečiteľnou chorobou, smrťou a s odsúdeniahodným životným štýlom, často nespravodlivo spájaným s určitými skupinami (muži majúci sex s mužmi, užívatelia injekčných drog). Hoci moderná antiretrovirálna terapia (ART) zmenila HIV na chronické, liečiteľné ochorenie – a čo je kľúčové, človek na účinnej liečbe (nedetekovateľná vírusová nálož) vírus sexuálne neprenáša a nepredstavuje tak žiadne riziko, je bezpečný (tzv. princíp U=U: Undetectable = Untransmittable) – spoločenské vnímanie sa mení, ale pomaly..

Ľudia s HIV sa neustále stretávajú so stigmou, kedy vo väčšine očakávajú negatívne reakcie okolia, a preto sa boja hovoriť o svojej diagnóze. Často to vedie k izolácii, hanbe a strachu z diskriminácie v práci, zdravotnej starostlivosti alebo v intímnych vzťahoch.

Internalizovaná stigma (prevzatie negatívnych postojov spoločnosti) môže u človeka s HIV vyvolať pocity bezcennosti a beznádeje, čo v konečnom dôsledku bráni v testovaní a prístupe k liečbe, a tým prispieva k šíreniu infekcie. Pre mnohých ľudí s HIV je strach z prijatia spoločnosťou väčšou záťažou ako samotná liečba.

Syfilis bol v minulosti tiež démonizovaný a spájaný s morálnym úpadkom. Hoci bol po objavení penicilínu v podstate pod kontrolou, v posledných rokoch zaznamenávame v Európe, vrátane Slovenska, opätovný nárast prípadov. Príčinou je čiastočne aj pokles obáv z HIV a neopatrnosť v sexuálnom správaní.

Hoci syfilis je bakteriálne ochorenie, ktoré sa dá väčšinou vyliečiť injekciami penicilínu, stigma je prítomná aj tu. Diagnóza syfilisu je vnímaná ako „špinavá“ a okamžite spúšťa v spoločnosti podozrenie z promiskuitného alebo „nezodpovedného“ správania. Ľudia s touto diagnózou môžu pociťovať hanbu a vinu, strach z odsúdenia a potrebu utajenia, aj keď je ochorenie liečiteľné. Na rozdiel od HIV, kde je hlavným strašiakom chronickosť a diskriminácia, pri syfilise ide o akútny pocit „nákazlivosti“ a okamžitého morálneho zlyhania.

Ktoré je „horšie“?

Z čisto medicínskeho hľadiska je syfilis v ranej fáze ľahko vyliečiteľný, zatiaľ čo HIV si vyžaduje doživotnú liečbu. Ak by sme sa pozerali len na fyzické zdravie a dĺžku života, s modernou liečbou HIV môžu ľudia žiť plnohodnotný život bez rizika pre okolie. Neliečený syfilis však môže viesť k nezvratnému poškodeniu orgánov, vrátane mozgu a srdca. Napriek tomu v kontexte stigmy je situácia iná.

V realite pretrváva pocit, že HIV nesie stále väčšie bremeno stigmy.

Hoci syfilis spôsobuje hanbu a strach z morálneho odsúdenia, HIV je v mysliach ľudí u nás na Slovensku stále spojené aj s hrozbou chronickej, potenciálne smrteľnej choroby a nezvratným poškodením imunitného systému, ako aj s pretrvávajúcimi mýtmi o prenose. Hlboká nevedomosť o pokroku v liečbe HIV (U=U) živý túto stigmu, čo vedie k dlhodobejšej diskriminácii.

Pocity ľudí, ktorým je diagnostikovaná sexuálne prenosná infekcia (STI), sú zdrvujúce a typicky prebiehajú vo viacerých fázach. Prvou a najčastejšou reakciou je šok a popieranie, kedy si človek nedokáže pripustiť realitu a v mysli sa mu ozýva: „To sa mi nemohlo stať.“ Neskôr nasleduje fáza hnevu a viny, kedy sa spoločenské predsudky miešajú s osobnými pocitmi sebaodsúdenia, prechádzajúcimi do hnevu na seba, na sexuálneho partnera alebo na celý svet. Najsilnejším dopadom stigmy je však strach z odhalenia a izolácia. Ľudia sa boja, že ich okolie odsúdi, odmietne alebo sa ich bude štítiť. Tento strach vedie mnohých k izolácii a odmietaniu hovoriť o diagnóze dokonca aj s najbližšími, čím si odopierajú nevyhnutnú emocionálnu podporu. Napriek počiatočnému zúfalstvu však prichádza fáza uvedomelosti a prijatia, obzvlášť pri správnom poradenstve a prístupe k liečbe. Či už ide o nasadenie antibiotík pri syfilise, alebo začiatok účinnej antiretrovirálnej terapie (ART) pri HIV, objavuje sa možnosť viesť normálny a plnohodnotný život. Pre HIV pozitívnych ľudí je toto zistenie, že pri liečbe nikoho neohrozujú, kľúčové pre opätovné nadobudnutie sebavedomia a prijatie svojej situácie.

Prečo je HIV ťažšie než syfilis?

V spoločenskom vnímaní sexuálne prenosných infekcií (STI) pretrváva hlboký a často iracionálny strach, ktorý spôsobuje, že diagnostikovanie HIV alebo syfilisu prináša nielen zdravotnú, ale predovšetkým emočnú a sociálnu záťaž. Hoci obe ochorenia – vírusové HIV a bakteriálny syfilis – sú spojené s predsudkami, bremeno stigmy je v prípade HIV omnoho ťažšie, čo má svoje korene v histórii, medicínskom charaktere a pretrvávajúcej nevedomosti.

Syfilis, hoci kedysi v minulosti strašiakom spôsobujúcim vážne poškodenia orgánov, je dnes v ranej fáze ľahko vyliečiteľný. Stigma pri syfilise je primárne spojená s akútnym pocitom hanby a morálneho zlyhania, s vnímaním človeka ako „nezodpovedného“ alebo „promiskuitného“. Ľudia sa boja spoločenského odsúdenia a potreby utajenia, no po vyliečení sa zvyčajne môžu vrátiť k plnohodnotnému životu.

Oproti tomu HIV nesie na svojich pleciach historickú záťaž, ktorá je stále prítomná v kolektívnom podvedomí. Keď sa HIV/AIDS objavilo v 80. rokoch, bolo spojené s neznámou, istou a bolestivou smrťou. Tento počiatočný historický strach zo smrteľnej choroby sa hlboko vryl do spoločnosti a pretrváva, hoci moderná antiretrovirálna terapia (ART) zmenila HIV na chronické, liečiteľné ochorenie. Navyše, HIV sa spájalo s „morálnou panikou“ a nespravodlivo sa interpretovalo ako „trest za hriešny životný štýl“ u marginalizovaných skupín. Toto priradenie „vlastnej viny“ je pri HIV oveľa silnejšie.

Kľúčovým rozdielom je i medicínsky charakter: syfilis je prechodná infekcia, zatiaľ čo HIV je chronický status vyžadujúci si doživotnú liečbu. Hoci je liečba vysoko účinná a človek s nedetekovateľnou vírusovou náložou sexuálne vírus neprenáša (princíp U=U), táto kľúčová informácia sa v spoločnosti neujala. Väčšina ľudí stále žije v mýte, že HIV pozitívny človek je trvalou hrozbou pre svoje okolie, čo živí neprimeraný strach a diskrimináciu.

Pre človeka s HIV je preto diagnóza často sprevádzaná nielen šokom a vinou, ale aj obrovským strachom z diskriminácie v práci, v partnerských vzťahoch a v prístupe k zdravotnej starostlivosti. Namiesto súcitu a prijatia sa často stretávajú s odmietnutím, a hrozba sociálnej izolácie je pre nich často ťažšia ako samotná choroba. Tento trvalý „status“ a pretrvávajúca nevedomosť robia stigmu HIV hlbšou, dlhodobejšou a psychologicky náročnejšou, v porovnaní s „hanbou“ spojenou s bakteriálnou infekciou, ktorú možno definitívne vyliečiť.

Obe diagnózy si však vyžadujú nielen odbornú zdravotnú starostlivosť, ale predovšetkým empatický a faktami podložený prístup spoločnosti, aby sa strach z diagnózy nestal väčšou prekážkou ako samotná infekcia.

Boj proti STI nie je len o vývoji liekov, ale najmä o vyliečení stigmy. Ak chceme účinne bojovať proti šíreniu týchto infekcií, musíme prestúpiť z roviny morálneho odsúdenia do roviny medicínskej a ľudskej, kde sa obe diagnózy riešia rovnako: s dôrazom na včasnú diagnostiku, liečbu a prevenciu, a predovšetkým s empatiou a rešpektom voči človeku s danou diagnózou. Odbúravanie predsudkov a šírenie overených informácií (napr. o princípe U=U) je cestou, ako znížiť dopady stigmy a zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí žijúcich s HIV.

Ján Koller